Ako sa hovorí, je dospelá, krásna, šikovná a múdra – už sa môže vydávať

Prezident AVS, Ing. Stanislav Hreha, PhD.

V kresle predsedu Správnej rady, dnes prezidenta AVS sa vystriedalo niekoľko vodárenských manažérov, no 12 rokov z nich bola dôvera viesť Asociáciu vodárenských spoločností preukázaná Vám, čo nebude náhoda.
Ste tu pre potreby AVS a jej členov od roku 2003 doteraz, takže by ste o jej radostiach i strastiach mali vedieť všetko. Ako ste vnímali tie úplné začiatky?
Bolo to v každom ohľade zaujímavé. Ministerstvo (v čase transformácie ešte poľnohospodárstva, neskôr životného prostredia) na jednej strane už nemalo dosah na riadenie vodárenských spoločností, ale z historických zvyklostí na druhej strane cítilo potrebu zasahovať do ich riadenia. Trvalo niekoľko rokov, kým pracovníci z ministerstva pochopili, že vodárenské spoločnosti môžu riadiť metodicky. Doslova sme riešili problémy nechcenej nevesty v zmysle „už nie ste štátny podnik, čo od nás chcete?“ príp. „ všetky problémy si riešte sami!“. Bolo to ťažké obdobie zdĺhavých vysvetľovaní, analytických pripomienok a verifikácií.

Ako ste vnímali potreby čerstvo vykreovaných akciových spoločností? Mali všetky rovnaké problémy?
Áno, Asociácia riešila komplexné problémy vodárenstva na Slovensku a jeho uplatnenia v novom svete. Vodárenské spoločnosti boli vnímané ako súkromné akciové spoločnosti a paradoxne boli na nich uplatňované metódy ako na štátne podniky. Samozrejme rovnako to fungovalo aj interne vo vodárenských spoločnostiach. Manažmenty prevzali štátne podniky s ich slabinami a problémami. Ja som stále vravel, že nie sme ryba ani rak. Ale tak je to v podstate aj teraz.
Na jednej strane sa očakáva fungovanie vo verejnom záujme, ale ak potrebujeme pomoc od štátu, tak sa na nás nazerá ako na súkromné spoločnosti. Vodárenské zákony boli a aj teraz sú riešené ako pre štátne spoločnosti, ale všetky finančne náročné operácie, uložené zákonom, si majú vodárenské spoločnosti riešiť z ich súkromných financií…

VS nevznikli všetky odrazu, nemali rovnaký počet akcionárov, spôsobovalo to rozdiely alebo skôr spájalo v spravovaní AVS? Stále hovoríme o začiatkoch AVS…
Transformácia vodárenských spoločností prebiehala niekoľko rokov. Najprv bol jediný akcionár a to štát. Zastupovaný bol Fondom národného majetku a postupne sa prepisovali jeho akcie na nových akcionárov – mestá a obce.
Všetky, bez ohľadu na to, či to boli menšie či väčšie vodárenské spoločnosti, sme pri prevodoch do vlastníctva mali rovnaké problémy. Niekedy to boli až úsmevné momenty, pretože zo strany niektorých obcí ako nových akcionárov nebola pochopená transformácia. Doslova odmietali spolupracovať pri prevode akcií, spomínam si, že jeden starosta sa pred nami skrýval, akoby sme mu chodili ponúkať niečo na predaj… 😊

Vaše programové ciele v AVS boli široké, ako ste konkrétne Vy sám spokojný s ich napĺňaním?
Podarilo sa nám množstvo projektov a riešení, máme však aj množstvo výziev, ktoré aj po toľkých rokoch existencie AVS, ostávajú otvorené. Darí sa nám na odbornej platforme riešiť legislatívne zmeny v zákonoch a prispôsobovať legislatívu novým podmienkam v slovenskom vodárenstve. Stali sme sa súčasťou medzinárodných štruktúr, sme reprezentatívnou súčasťou vodárenského rámca EÚ.
Žiaľ, od vzniku AVS sa snažíme presadiť zmysluplné riešenia problémov v oblasti cenotvorby. No doteraz sme ako regulované subjekty nenašli uspokojivý a správny systém riešenia tvorby cien vodného a stočného na Slovensku.

Je niečo, čo by ste s možnosťou „cestovania v čase“ a samozrejme v súvislosti s AVS urobili dnes inak?
Určite. Pri vzniku vodárenských spoločností by som trval na tom, aby sa pri transformácii vodární riešilo ohodnotenie majetku. Nie podľa transformačného protokolu a evidovaného majetku štátnych podnikov. Ale kompetentne znaleckým hodnotením. Tým by sme si ušetrili roky trápení v oblasti cenotvorby. Je nesmierne ťažké vysvetliť obyvateľom, ktorí mali roky vodu zdarma alebo za minimálne ceny, že musia zaplatiť za výrobu a distribúciu pitnej vody…
Ale v kontexte doby sme mali ambíciu urobiť to najlepšie pre vodárenstvo. Aj preto by som sa rád poďakoval pánovi Gemeranovi, čas jednoznačne ukázal, že myšlienka založenia AVS bola opodstatnená.

V čom vidíte teda najväčší problém?
Ako som už uviedol, na začiatku sa urobili isté chyby a tie sa s nami vezú už 20 rokov. Hovoríme o odpisoch majetku vo vodárenstve. Ten predsa tak ako všetko jednoducho starne a je potrebné ho obnovovať. Na tento zrejmý fakt ani štát ani regulátor zrejme nemyslel, preto je to večný boj o nastavenie cenovej politiky. Je nutné mať v cene vodného a stočného reálny finančný priestor na obnovu starých sietí a technológií. A rovnako je potrebné myslieť aj na to, že vo vodárenských spoločnostiach pracujú ľudia, ktorí chcú dostávať mzdy a to adekvátne dnešným požiadavkám.

Čo považujete za najväčší prínos AVS?
Jednoznačne jednotnosť v presadzovaní záujmov vodárenských spoločností na Slovensku.

Aké máte plány a priority v združení dnes?
Opäť sa vrátim k téme ceny vody. Stále máme najdôležitejší cieľ dosiahnuť, aby v cene vodného a stočného boli zahrnuté všetky ekonomicky oprávnené náklady. Aby vodárenstvo nebolo zjednodušene povedané piatym kolesom voza v sieťovom odvetví. Aby si všetci zainteresovaní uvedomili, že bez vody…

Dám Vám príležitosť, položte otázku niekomu z odborných inštitúcii, zaangažovaným osobám, ak Vám nejaká príde na um. Za redakciu ju položíme vybranej osobe so žiadosťou o odpoveď.
Otázok by bolo veľa, ale riešenia sa musia chystať systémovo, otázky patria na odborné stretnutia s kompetentnými. Možno len také zamyslenie:
Každý si musí uvedomiť zásadnú vec. Je neskoro, keď po otočení kohútika voda nepotečie…
Ďakujem obom pánom za rozhovor a prajem veľa úspechov.

Martina Hidvéghyová
Foto: archív redakcie